Eli - Pre deti

Eli - Pre deti Sme rodicia a vieme, ze s detmi to nieje vzdy len zabava a nestratit nadhlad stoji nemale usilie. Ch Deti, rodičia, výchova, hodnoty �
(2)

“To, že nechce čakať, nechce sa podeliť, chce presne tú lopatku, ktoru má chlapec vedľa...“..neznamená, že je rozmaznané...
27/05/2026

“To, že nechce čakať, nechce sa podeliť, chce presne tú lopatku, ktoru má chlapec vedľa...“..neznamená, že je rozmaznané.

✅ Je to egocentrizmus – prirodzená súčasť vývinu. Malé dieťa ešte nevie vnímať svet cez optiku iných. Vníma ho tu a teraz a verí, že celý svet sa točí okolo neho.

Preto keď chce niečo hneď, nehrá sa na šéfa sveta. Len reaguje tak, ako to aktuálne (v tejto fáze vývinu) najlepšie dokáže.

▶️ A áno, my by sme chceli, aby už reagovalo inak, veď už má predsa aj 4 roky a už by sa takto správať nemalo. a nás zaplavujú otázky “čo keď mu to ostane a bude sebecké?”

Egocentrizmus je najintenzívnejší od 2 do 6 rokov (predškolský vek). V tomto období dieťa ešte nedokáže úplne pochopiť perspektívu iných a svet vníma predovšetkým cez svoje potreby.

✅ Dieťa v tomto obodbí verí, že my sme tu pre ne a máme pre ne robiť všetko, čo chcú.
Samozrejme, to sa nestretáva s našim pochopením a očakávaniami. A presne tu prichádzajú do hry hranice.

Postupne, počas školských rokov (6–12 rokov), sa mozog vyvíja a dieťa sa učí:

🌀 regulovať impulzy
🌀 chápať, že druhí majú tiež pocity
🌀 zvládať čakanie

Našou úlohou nie je ho “napraviť“. Našou úlohou je ho učiť:

💬 pomenovať emócie
💬 stanoviť hranice
💬 pomôcť mu Zvládnuť frustráciu

Každý takýto moment, kedy dieťa (aLe aj my) prechádza nepokojom a emóciami, je tréning. Nie pre poslušnosť, ale pre sebareguláciu a empatiu.

Dieťa, ktoré sa naučí čakať a zdieľať, raz vyrastie v dospelého, ktorý
🧩 zvláda emócie
🧩 rešpektuje iných
🧩 vie, že „hneď“ nie je vždy možné.

Egocentrizmus nie je sebeckosť.

Je to vývinová fáza, ktorú dieťa zvládne – s tvojou trpezlivosťou.

💬 Ako reaguješ, keď tvoje dieťa chce niečo “hneď a zaraz“?

Krásny príklad detského egocentrizmu je, keď deti chcú mať všetko presne tak, ako to majú ostatní. Veria, že tak je to správne a jediné možné.
Nám sa raz stalo, že na ihrisku chcela naša dcéra, aby sme stáli pri hojdačke úplne rovnako ako otec dieťaťa vedľa. Presne v tej istej pozícii, s rovnakým výrazom 🙈

Deti v takých chvíľach neporovnávajú – ony sa len učia cez pozorovanie a ešte nevedia, že veci môžu byť „inak“ a zároveň môžu byť stále v poriadku.

Túto tému sme ešte viac rozpracovali na našom blogu

https://elipredeti.sk/egocentrizmus-u-deti-preco-chcu-vsetko-hned-a-co-sa-v-tych-chvilach-vlastne-ucia

Keď dieťa plače, kričí alebo sa hnevá, skúsme nevidieť len „zlé správanie“.Pozeráme sa na malého človeka, ktorý si s nie...
23/05/2026

Keď dieťa plače, kričí alebo sa hnevá, skúsme nevidieť len „zlé správanie“.

Pozeráme sa na malého človeka, ktorý si s niečím nevie poradiť.

A práve vtedy potrebuje nás — nie trest, nie samotu. Jeho mozog ešte nevie zvládať silné emócie sám.

Keď ho pošleme preč („Choď do izby a vráť sa, keď budeš normálny“), cíti, že sme ho odmietli.

A jeho telo na to reaguje stresom, strachom, smútkom.

Dieťa sa neučí upokojiť — učí sa, že na svoje pocity musí zostať samo.

Byť prítomný neznamená súhlasiť so všetkým, čo dieťa robí. Znamená to zostať nablízku, aj keď je mu ťažko.

Tak sa učí, že aj v búrke je rodič bezpečné miesto, lebo ho prijíma so všetkými emóciami.

…ale pocit, že ich musíme stále niekomu obhajovať.A rovnako aj pocit,že musíme obhajovať svoj prístup k rodičovstvu.Ale ...
21/05/2026

…ale pocit, že ich musíme stále niekomu obhajovať.

A rovnako aj pocit,
že musíme obhajovať svoj prístup k rodičovstvu.

Ale naozaj musíme?

Pod minulým príspevkom sa objavilo veľa zaujímavých komentárov 🙂

👉 A úprimne?
Veľa rodičov nepísalo len o deťoch.

Písali hlavne o tom, aké náročné je zvládať pohľady okolia.

Keď dieťa plače.
Keď kričí.
Keď sa hodí o zem.
A niekto vedľa vás povie:
„Jedna po zadku a bol by pokoj.“

👉 Možno práve vtedy neprichádza len stres z celej situácie.

Ale aj pochybnosti.

„Robím to správne?“
„Nemala by som reagovať inak?“
„Nie som príliš mäkká?“

👉 A pritom veľa z nás vyrastalo vo vetách:
„Vy ste si toto nedovolili.“
„Nech si zvyká.“
„Musí poslúchať.“

Potom je niekedy ťažké veriť vlastnému pocitu, keď sa rozhodneme robiť veci inak.

👉 Možno aj preto sa veľa rodičov cíti, akoby svoje rodičovstvo museli stále obhajovať.

Pred rodinou.
Pred okolím.
Niekedy aj sami pred sebou.

Ale možno autonómia rodiča nezačína tým, že presvedčí ostatných 🙂

Možno začína vo chvíli, keď prestane potrebovať ich súhlas.

👇
Zažili ste niekedy pocit, že musíte obhajovať svoje rodičovstvo?

Po poslednom príspevku sme si uvedomili ešte jednu vec.Možno práve táto náročná doba nám pripomína, čo je v živote naoza...
18/05/2026

Po poslednom príspevku sme si uvedomili ešte jednu vec.

Možno práve táto náročná doba nám pripomína, čo je v živote naozaj dôležité.

Keď človek stále niekam beží, naháňa sa za „viac“ a snaží sa všetko stíhať, veľmi ľahko zabudne na úplne základné veci.

Byť spolu.
Mať ľudí, na ktorých sa vieme spoľahnúť.
Mať doma pokoj.
Objatie.
Spoločnú večeru.
Smiech detí z druhej izby.

Veci, ktoré sa nedajú kúpiť — a pritom majú často najväčšiu hodnotu.

A možno je súčasťou dospelosti aj uvedomiť si, že nie všetko okolo nás vieme vyriešiť alebo zmeniť.

Niektoré veci sú jednoducho ťažké.
Doba je náročná.
Ľudia sú unavení.
A niekedy môžeme urobiť len to, že to prijmeme a nenecháme sa tým úplne pohltiť.

Možno si tiež nemusíme stále dokazovať, že všetko zvládame.
Že musíme stále vládať viac, stíhať viac a byť silní za každú cenu.

Možno je niekedy úplne v poriadku len spomaliť.
Nadýchnuť sa.
Byť viac spolu.
Viac prítomní.
Viac ľudskí.

Je zvláštne, že práve v období, keď je svet taký hlučný, rýchly a vyčerpávajúci, si čoraz viac uvedomujeme, čo má pre nás skutočnú hodnotu.

Lebo keď je svet vonku náročný, človek si začne oveľa viac vážiť to, čo má doma. ❤️

V poslednej dobe na mňa doľahla naozaj ťažká depresia. Mala som dni, keď som len plakala a nedokázala som o tom poriadne...
17/05/2026

V poslednej dobe na mňa doľahla naozaj ťažká depresia. Mala som dni, keď som len plakala a nedokázala som o tom poriadne hovoriť. Doľahla na mňa realita, v ktorej žijeme — nepriaznivé a stále náročnejšie podmienky na život. Už to nie je len o tom, že si s Patrikom nemôžeme dovoliť párdňový výlet niekam do Belgicka. Sú to už existenčné veci.

Každý mesiac počítame, ako zaplatíme to najnutnejšie. V potravinách dnes odídem s polovičnou taškou a zaplatím toľko, čo kedysi za plnú. V zdravotníctve sa na každom kroku platí poplatok či doplatok, a nie vždy ide o malé sumy. V takejto atmosfére je ťažké fungovať — a ešte ťažšie vychovávať deti, keď im čoraz častejšie musíme hovoriť, že na krúžok alebo aktivitu, ktorú by chceli, už jednoducho teraz nemáme peniaze.

A vidno to všade — na uliciach, v autobusoch, za volantom. Ľudia sú unavení, napätí, zamračení. Často až nepríjemní, okamžite v útoku. Je veľmi náročné v tom všetkom dýchať.

Po pár týždňoch takejto depresívnej nálady som si povedala, že kým sme stále tu (aj keď úprimne dúfam, že raz pôjdeme preč), môžem meniť aspoň svoj pohľad. V mojom najbližšom okolí sa snažím vyjadrovať viac lásky, vďačnosti a ocenenia. Dcére častejšie poviem, čo ma na nej dnes potešilo.

Patrikovi napíšem, že naňho myslím a že nám chýba. Nejde mi to tak ľahko, ako by som chcela. Nie preto, že by tie pocity neboli — len sú často prehlušené ťarchou problémov a nepriaznivej situácie okolo nás. A je mi to ľúto.

Chcem týmto povedať, že ak máte podobné nálady, je to v poriadku. To, že sa tak cítite, je prirodzená reakcia na to, čo sa deje. A nie ste v tom sami. ❤️

Pod posledným postom o odchode z ihriska sa objavilo množstvo rôznych odpovedí…👉 Niekomu funguje budík.👉 Niekto dá ešte ...
13/05/2026

Pod posledným postom o odchode z ihriska sa objavilo množstvo rôznych odpovedí…

👉 Niekomu funguje budík.
👉 Niekto dá ešte jednu poslednú aktivitu.
👉 Niekto trvá na dohode aj cez protest.
👉 A niekto jednoducho počká, kým má dieťa dosť 🙂

Ale jedna vec sa opakovala stále dookola:

Že to nefunguje vždy rovnako.

Niekedy dieťa odíde pokojne.
Niekedy vyjednáva.
Niekedy protestuje.
A niekedy nás úplne prekvapí 😅

A možno to neznamená, že robíme niečo zle.

Možno sa len deti učia zvládať odchody.
A my rodičia sa učíme, ako ich tým sprevádzať 🙂

👇 Čo pomáha najviac vám?

„Ale veď toto fungovalo ešte včera…“Poznáte ten pocit? 🙂Na internete často vidíme rady typu:„Stačí byť empatický.“„Stačí...
12/05/2026

„Ale veď toto fungovalo ešte včera…“

Poznáte ten pocit? 🙂

Na internete často vidíme rady typu:
„Stačí byť empatický.“
„Stačí držať hranice.“
„Stačí reagovať pokojne.“

A áno — niekedy to naozaj funguje.
Ale rodičovstvo je oveľa menej „návodové“, než sa môže zdať.

To, že niečo funguje u jednej rodiny alebo na jednom dieťati, ešte neznamená, že to bude fungovať všade rovnako.

Každé dieťa je iné.
Každý rodič je iný.
Každý deň je iný.

Niekedy dieťa potrebuje blízkosť.
Niekedy humor.
Niekedy pevnejšiu hranicu.
A niekedy jednoducho potrebuje všetko dostať von — krik, plač, frustráciu, hnev.

A viete čo je na tom najťažšie?

Že ani pri tom istom dieťati nefunguje stále to isté.

To, čo prinieslo pokoj v pondelok, môže v utorok skončiť meltdownom.
Nie preto, že zlyhávate.
Ale preto, že deti nie sú stroje na správne odpovede.

Ich nervový systém sa mení.
Ovplyvňuje ich únava, emócie, škôlka, hlad, preťaženie, potreba pozornosti či bezpečia.

Rodičovstvo preto často nie je o tom nájsť „dokonalú techniku“.

Skôr o tom:
👉 vnímať
👉 skúšať
👉 opravovať
👉 a zostať pri dieťati aj vtedy, keď nič nefunguje ideálne ❤️

A možno by si rodičia mali častejšie pripomínať ešte jednu vec:

Ak niečo funguje u inej mamy, neznamená to automaticky, že robíte chybu, keď to doma funguje inak.

Nevychovávame algoritmy.
Vychovávame malých ľudí 🙂

Kedy ste si naposledy povedali:
“Veď toto fungovalo ešte včera…?”

Rodič:„Je čas ísť domov.“Rodič skúša rešpektujúco„Dohraj sa ešte chvíľu v pieskovisku a pôjdeme, dobre?“Dieťa:„Dobre 🙂“O...
11/05/2026

Rodič:
„Je čas ísť domov.“

Rodič skúša rešpektujúco
„Dohraj sa ešte chvíľu v pieskovisku a pôjdeme, dobre?“

Dieťa:
„Dobre 🙂“
O minútu:

„Ešte sa chcem šmyknúť.“

Rodič nastavuje hranicu:
„Dobre, 5x sa šmykni a ideme.“
Dieťa sa 5x šmykne…
a potom povie:

„Ešte chcem na hojdačku 😄“

A teraz úprimne…

Čo by ste spravili v tejto situácii?

👉 Trvali by ste na dohode?
👉 Dali ešte chvíľu?
👉 Alebo niečo medzi tým?

Sme zvedaví, ako to máte vy doma 🙂

Address

Petrzalka
Bratislava

Alerts

Be the first to know and let us send you an email when Eli - Pre deti posts news and promotions. Your email address will not be used for any other purpose, and you can unsubscribe at any time.

Share